Aj keď som nemala chuť niečo napísať a povedala som si, že už sem ani nič nenapíšem, tak dneska musím.
Keď sa vám zdá, že všetko je super a skvelé, tak verte tomu, že to tak nie je. Možno chvíľku... Potom príde niečo, čo sa pokazí a tu sú dve možnosti. Čakáte, kým sa to vyrieši a potom je zas všetko chvíľu fajn a o pár dní/mesiacov sa zas niečo nedojebe. Alebo druhá varianta je, že sa vám to začne jebať všetko a vy si myslíte, že to už nezvládnete a vidina lepšieho "sveta" a "života" je v nedohľadne.
Ja som rada, že som ten prvý prípad. Keď som si myslela, že všetko je super: že mám zopár infantilných kamošov, ktorých mám rada, zopár kamarátov závislých na mäkkých drogách, ktorých mám tiež rada, rozvedenú mamu, s ktorou mám vzťah premenlivý, otca s novou rodinou, školu, ktorú zbožňujem, prácu, ktorú neznášam ale trpím ju, lebo peniaze potrebujem, auto, ktoré nie je dokonalé ale funguje... A bla bla bla.
Potom sa dojebe jedna vec, vy sedíte, kukáte na stenu, nejete, plačete a čakáte, že zajtra/napozajtra alebo čím skôr sa to vyrieši a "škoda" nebude veľká. A že zase bude chvíľku všetko fajn. Ale toto čakanie nezvládnem! Zas nebudem spať, samé "nočné mory", myslieť na to zlé, čo tu teraz je a dúfať...
Ak to dopadne zle, čoho sa bojím, tak sem určite niečo napíšem. A ak to dopadne dobre, tak vymažem tento článok a budem si užívať dni pohody... :(
